Zamilovala som sa do Patricka Swayzeho

Autor: Jakub Mišík

( Prečo zbieram autogramy? )

V minulom článku rubriky "Prečo zbieram autogramy?" som sa vám chcel predstaviť ja sám. Ukázať, že vôbec s nejakým písaním začíname a pokúsiť sa osloviť niekoho z vás, ktorí by sa radi s nami podelili o svoje zberateľské začiatky, či len tak zauvažovali, čo pre nich vlastne tento koníček znamená... . Pred časom som oslovil pani Libušku Štefovú z Pezinka a ona moje pozvanie na rozhovor prijala.

"Autogramy som začala zbierať asi pred päťdesiatimi rokmi ako štrnásťročná. Bývali sme v Bytči vedľa kultúrneho domu a ako deti sme si po vystúpeniach nechávali podpisovať hercov.
Prvý autogram nebol jeden, ale rovno dva od súrodencov Hečkovcov. Neskôr pribudla Hanka Zagorová
a ďalšie hviezdy, ktoré chodievali na vystúpenia v tom čase." Také boli začiatky zberateľky, ktorú som veľmi rád stretol aj na našom prvom stretnutí Klubu zberateľov autogramov - Slovensko v Bratislave.

Na svoj úplne prvý list si pani Libuška už nespomína, no zaujalo ma, že v tej dobe ani nebolo treba vypisovať zložité adresy.
"Chodili sme na základnú školu a písali sme tak, že sme vložili obálku do obálky, napísala som svoju adresu a poslala som to. Písala som napríklad hudobnému duu(Martha a Tena) Elefteriadu, speváčke Petule Clark a všetko mi prišlo.
Spomínam si tiež, keď som písala do Francúzska, napísala som len meno herca, Paríž, Francia a ono mi to prišlo naspäť. Pred mnohými rokmi tu neboli žiadne známky(pozn. zahraničné), žiadne fotky a pre zaujímavosť, keď som písala do zahraničia, známka ma stála jednu korunu slovenskú."

Po príchode na strednú školu pani Libuška na chvíľu odložila zbieranie autogramov na bok. "Potom som sa zoznámila s mojim manželom a jeho známa, ktorá mala rodinu v Rakúsku, mi zháňala časopis Bravo, kde bývali aj adresy." A zberanie autogramov mohlo pokračovať. Spýtal som sa aj na stretnutie s osobnosťou, na ktoré si rada spomína a či sa s nami podelí o spomienku naň.

"Stretla som sa s veľkým množstvom celebrít. Ale pred mnohými rokmi som sa zamilovala do filmu Hriešny tanec a do Patricka Swayzeho. Samozrejme platonicky. Zháňala som adresy, písala ... no nikdy nič neprišlo. Až som sa náhodou pred pár rokmi dozvedela v novinách, že bude v Bratislave odovzdávať cenu TOM(v minulosti cena odovzdávaná televíziou Markíza). Viete si predstaviť aký to bol pre mňa šok. Netreba to ani opisovať, aký to bol zážitok, keď som sa dostala do hotela Carlton, získala som jeho podpis aj spoločnú fotografiu, ktorú mám ešte stále vyvesenú. Dodnes, aj keď je to už veľa rokov, cítim ako ma držal okolo pása. Je to neskutočné, keď máš svoj idol a potom ho stretneš." Pani Libuška spomína, že hoci má naozaj veľa skvelých zážitkov s velikánmi ako Ladislav Chudík, či Július Pántik, ktorí boli tiež veľmi milí, ten najväčší zážitok pre ňu predstavuje práve Johnny Castle(postava z filmu Hriešny tanec, ktorú hral Patrick Swayze).

Na záver nášho rozhovoru pani Libuška spomína aj na zosnulého manžela. "Keď sa ponorím do práce
s autogramami, ten čas mi plynie tak rýchlo. Pred tromi rokmi som mala naozaj ťažké životné obdobie. Keby som tento koníček nemala, možno sa naozaj zbláznim. Mám veľmi dobré deti, ale bez manžela som svojim spôsobom sama. Pri autogramoch som stále niečo hľadala, čítala a na chvíľu zabudla na trápenie. Ľudia hovoria, že chodíme len za nejakými čiarkami a podpismi, ale naozaj to pomáha. Spoznáte nových ľudí, spoločne sa do toho zahĺbite. Rada trávim čas aj s rodinou, rada čítam knihy a toto je pekný koníček, ktorý ma napĺňa."