Som predsa milionár!

Autor: Jakub Mišík

( Prečo zbieram autogramy? )

S touto otázkou sa budeme stretávať pomerne často. Povedal by som, že tak často, kým budete vy zberatelia ochotní odpovedať nám (akože) novinárom. V žiadnom prípade však nie som odborník, teda slovko "akože" je tu pomerne kľúčové a vopred mi prosím odpustite, ak nájdete v mojich slovách myšlienku, ktorú by ste Vy sformulovali inak. Ja vám za to - všetkým nadšencom nášho krásneho koníčka, skúsim postupne poodkrývať zážitky tých, ktorí sa rozhodnú o ne s nami podeliť.

Prečo teda zbieram autogramy ja? Lebo mi to prináša radosť! Radosť z toho, že môžem prísť za daným hokejistom a povedať mu, že je pre mňa svojim spôsobom hrdina. Že v daný moment, keď napol sieť súperovej brány som bol ešte dieťa a tento moment ma zasiahol natoľko, že daný šport(či už je to futbal ale aj hokej) sledujem dodnes.
Za zmienku stojí veľa stretnutí no ja si vyberiem hneď to prvé z roku 2012, keď do svojho
rodiska - Dubnice nad Váhom, priniesli strieborné medaily z majstrovstiev sveta v Helsinkách
hokejisti Tomáš Tatar, Ivan Baranka, Mário Bližňák a taktiež Marek Hovorka. Podobne ako celý národ i ja som s úžasom sledoval ich dobrodružstvo, ktoré sa skončilo až vo finále.
Keď som sa vtedy v Dubnici dostal počas autogramiády konečne na rad, ešte som netušil, čo vo mne zažne jediným čarovným gestom Tomáš Tatar. Nie, nedržal v ruke čarovný prútik, ale čosi podobné. Svojim perom vykúzlil do môjho zošita čosi, za čím sa naháňa množstvo ľudí a sú ochotný pre TO skoro vstávať, cestovať, čakať v rade alebo pred štadiónom, divadlom, hotelom ... . Často krát aj bez úspechu, no keď sa konečne podarí získať autogram TEJ vysnívanej osobnosti, ten pocit je na nezaplatenie.

Vraj sme čudáci. Toľko radosti z takej maličkosti! Ale okrem autogramu predsa získavam oveľa viac!
Som predsa milionár! Nedokážem spočítať zážitky, ktoré som už za desať rokov s týmto krásnym koníčkom stihol prežiť. Olympijsky víťaz v boxe Ján Zachara ma pozval k sebe domov, kde bol dojatý
z toho, že som mu venoval jednu z prichystaných fotografií.  Povedal, že hoci vyhral zlato na olympiáde
v Helsinkách 1952, vlastnú podpis-kartu ešte nemá. Počas besedy, ktorej som sa zúčastnil, Nasťa Kuzminová hádam desaťkrát spomenula, aká je vďačná, že dostala tú príležitosť súťažiť za Slovensko.
Za spoločnú fotografiu aj s jej medailami a jej cenný autogram som naopak nesmierne vďačný ja. 
A spomeniem už len posledný zážitok, hoc ich je veľmi veľa. Igor Larionov. Keby som už nič nenapísal,
tak všetci aspoň tušíte, že ide o veľkú hviezdu hokeja v ZSSR. Bol to veľkolepý zážitok stretnúť hviezdu, ktorá vďaka "červeným krídlam" z Detroitu dokázala "vyletieť" spoza železnej opony. Vďaka autogramom som spoznal aj viacero ľudí, ktorí sú dnes už mojimi priateľmi. S jedným z nich som si robil spoločnú fotografiu práve s Igorom Larionovom a nakoľko už bola vonku tma, pýtam sa ho, odkiaľ nás to idú fotiť, kde sa mám pozerať? Na to mi Michal hovorí, už nikde, už nás odfotili. Možno aj preto na fotografií
vyzerám, akoby som ani nebol prítomný, pozerám sa niekam do neznáma. A možno by len niekto povedal, že už z diaľky vidím ďalší z mojich miliónových zážitkov.